Slovensko očami bývalého politického väzňa

K jeho životnému príbehu je na mieste pripomenúť, že ak  niekto prežil život v najťažších časoch besnenia 2. svetovej vojny a zachoval si ľudskosť a čisté svedomie, tak to určite platí o popradskom rodákovi Antonovi Babonymu, ktorý  ako vojak Slovenskej armády  vyslaný na Východný front zachránil pred istou smrťou mladú študentku, ako príslušník 1. Československej  armády na Slovensku, bojoval v Slovenskom národnom povstaní a vďaka kondícii vynikajúceho hokejistu prežil strasti a utrpenia politického väzňa v nemeckých koncentračných táboroch. Hovorí sa, že hrdinom sa neďakuje a to sa žiaľ vzťahuje aj na Antona Babonyho o ktorom sa v Poprade pod Tatrami, ktorý je kolískou hokeja,  takmer nič nevie a ostal v zabudnutí.  Svetové združenie bývalých politických väzňov, ktorého členkou je jeho dcéra pani Aurélia Čarnoká,  napravilo  deficit našej ľahostajnosti a nevďačnosti k neblahej histórii a osudu čestného a statočného človeka, ktorý si naše poďakovanie plným právom zaslúži a malo by byť preto našou morálnou povinnosťou nedopustiť, aby mladá generácia o jeho osude a činoch nič nevedela.  Združenie  preto požiadalo Mesto Poprad o súhlas s umiestnením  pamätnej tabule – účastníkovi boja za národné oslobodenie a popradskému hokejistovi Antonovi Babonymu, na budove popradského hokejového štadióna a zároveň podalo  návrh, aby  sa Popradský hokejový štadión premenoval na Hokejový štadión Antona Babonyho.

Vychodil osemročnú Ľudovú školu v Poprade. Od roku 1931 do roku 1935 sa vyučil za elektrotechnika u Alexandra Matza v Poprade.  Od roku 1936 začal pracovať u architekta Jozefa Šašinku a Ing. V. Holého až do roku 1939, kedy nastúpil na základnú vojenskú službu do Prešova ku  3. divízii.

Po prepadnutí Sovietskeho zväzu bol odvelený na Východný front priamo do boja o Kyjev, kde videl hrôzy skutočnej vojny. Videl hladných, chorých a vojnou zničených biednych ľudí, ktorých ako   osobný šofér lekára  pomáhal zachraňovať.  Napriek nemeckej propagande začali Slovenskí vojaci  pomáhať miestnym obyvateľom a pridávať sa k partizánom. Takto sa dostal  s vojenským lekárom do obce  Šamrajevka ku chorému  mladému dievčaťu Lýdii Šarajevskej a  jej rodine. Lýdia v tom čase študovala a učila sa pritom z Leninových spisov. Anton Babony sa od Lýdie dozvedel, že ju  Nemci ako študentku a komsomolku vypočúvali, týrali a mučili.  Keď k nej raz prišiel s liekmi  zbadal Leninove spisy, ktoré stihol ukryť  ešte pred príchodom Nemcov. To bolo jej záchranou. Pri následnej kontrole ich domu nemeckí vojaci, nenašli nič podozrivé a tým ju zachránil pred zastrelením. Od lekára sa dozvedel, že nemeckí vojaci kontrolujú príbytky a  pri najmenšom podozrení sa mohol dostať do ohrozenia života hociktorý obyvateľ  Šamrajevky. Spolu s lekárom a priateľom strelníkom Ondrejom Gurbovičom zachránili viacerých  ľudí.

Vojaci slovenskej armády začali byť pre Nemcov nespoľahliví a podozrenie padlo aj na Antona Babonyho. Dozvedel sa, že už aj po nich idú nemeckí dôstojníci a hrozila im istá smrť. Preto  odovzdal Lýdii Šarajevskej svoju knižku vernosti s fotografiami a modlitbami  s prosbou, aby ju v prípade ak by  padol, odoslala jeho matke  na Slovensko.  Všetci, ktorí pomáhali obyvateľstvu sa snažili dostať pod ochranu sovietskej armády. Vyhladovaní a premrznutí, sa dostali k sovietom. Prežili vojnové peklo v rokoch 1941 a 1942. Krutá ruská zima sa podpísala pod ich  zdravotný stav. Vďaka partizánskemu veliteľovi kpt. Jánovi Nálepkovi sa spolu so skupinou slovenských vojakov dostal  do bezpečia. Antona Babonyho spolu so skupinou chorých slovenských vojakov, hladných a vysilených dostal kpt. Nálepka po dlhom a únavnom pochode na územie Československa.

Po návrate domov do Popradu a po zotavení sa z vojnových útrap sa opäť dostal k svojmu milovanému ľadovému hokeju ako brankár v drese HC-Tatry. V roku 1943 sa oženil s manželkou Františkou. Ich šťastné chvíle však netrvali  dlho. Dlho sa netešil ani z  víťazstva v hokeji. Vojna sa rýchlym krokom blížila aj k našej vlasti. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa 29. augusta 1944 pripojil k skupine vojakov, ktorá sa pridala k povstalcom napriek tomu, že Popradská posádka sa k povstaniu nepripojila.

V Slovenskom národnom povstaní sa dostal aj s ostatnými priateľmi z Popradu priamo do najtvrdších bojov. Stal sa príslušníkom  l . Československej armády na Slovensku a  bol zaradený do 1. paradesantnej brigády, kde ako  vodič motorového vozidla  zabezpečoval proviant – potraviny, padáky, odev a lieky pre partizánov.  Zúčastnil sa bojov v okolí  Popradu, Brezna, Čertovice, Donovaloch a Banskej Bystrice.

Napriek veľkému úsiliu povstalci nedokázali čeliť nemeckej presile a dňa 3. novembra 1944 pri Troch Duboch padol do nemeckého zajatia. Po drsných výsluchov v Ružomberku bol  spolu  s priateľmi deportovaný do Nemecka ako politický väzeň. Naložili ich do vagónov pre  dobytok, kde počas transportu trpeli hladom a zimou. Doviezli ich do koncentračného tábora v Braunschweigu. Boli tam väzni aj iných národnosti, všetci tvrdo pracovali o hlade a smäde dlho do noci v zlievarni. V tomto koncentračnom tábore boli politickí väzni, ktorí boli vysoko inteligentní vyštudovaní ľudia. Prevládali tam väzni z Poľska, Ruska, Maďarska, Židia, väzni z Československa a ostatných krajín Európy. Býval v nedokončených barakoch pre politických väzňov, v ktorých bola strašná  zima. Vtedy videl najhoršie utrpenie, aké  len mohlo existovať. Jeho vek a tvrdé hokejové tréningy vďaka, ktorým získal kondíciu  a silnú vôľu, mu pomohli prežívať ťažké dni v koncentračnom tábore. Pomáhal Židom a trpiacim Poliakom napriek tomu, že bol sám vystavený smrti. Na krku nosil oceľovú tabuľku s číslom 09 2434. Už nebol rovnocenným človekom, bol iba číslo a politický väzeň. Spolu  s priateľmi z Popradu, ktorí prežili, prešli ešte ďalšími koncentrákmi. Presúvali ich peši až do vysilenia s krátkymi prestávkami dňom  aj nocou. Museli absolvovať stovky kilometrov. Prešli koncentračnými tábormi  Braunschweign, Dachau, Sachsenhausen  a  Mathaussen.

Bol vysilený, hladný, smädný, vymrznutý a predsa mal chuť žiť. Túžil sa vrátiť domov, do svojej rodnej krajiny pod Vysoké Tatry. Anton Babony rozprával svojej dcére veľa hrôzostrašných príbehov, ktoré zažil. Tajne v noci riskovali a chodili zbierať šupy zo zemiakov, ktoré boli v odpade. Medzi sebou denne losovali kto pôjde a týmto bude riskovať vlastný život. Väčšinou išli vo dvojiciach. Stalo sa, že poniektorí sa už nikdy nevrátili. Dostávali jesť iba raz denne jedlo podobné  pomyjam. Často  vôbec nedostali jesť. Rozprával príbeh aj o tom, ako keď boli veľmi hladní,  skamarátili sa  s  nemeckými strážnymi psami z ktorých  dvoch zabili, pili ich  krv a jedli ich surové mäso. Nikdy nezabudne na ten deň, keď to ráno zistili nemeckí dôstojníci, ktorí spustili poplach. Všetci väzni stáli v pozore a nastalo pekelné vyšetrovanie. Nikto nič nevyzradil a tak ich začali  polievať studenou vodou. Bola zima a telá väzňov pomaly chladli. Kto odpadol, toho vojaci odtiahli a ostatných polievali ďalej. Nikdy nezabudne na tieto zverstva. Videl zamrznutých väzňov, videl ľudí, ktorí veľmi chceli žiť, vrátiť sa do rodnej vlasti. Počas nútených prác v kameňolome videl hrôzostrašné zverstva páchané na ľuďoch. Videl ako nemecký dôstojník zo zábavy zastrelil na najvyššom mieste kameňolomu väzňa, ktorý bezvládne padal dole. Nosili veľké balvany a tých, ktorí padali pod ťarchou vlastného tela od vysilenia, kopali a nútili kráčať ďalej. Niektorí väzni už vôbec nevstali. Pri  každom vyrozprávanom príbehu plakal a potom dlho mlčal. Hovoril, že filmy, ktoré sú natočené o  2. svetovej vojny zobrazujú len polovicu skutočností, ktoré prežil. Nerád preto tieto filmy v televízii pozeral.

Keď sa začala približovať postupujúca sovietska armáda Nemci začali panikáriť a nastal chaos. Všetkých väzňov, ktorí ešte zostali, nahnali do radov a museli ísť peši. Mnohí vychudnutí, vyhladovaní a na smrť unavení väzni padali na zem a viac nevstali. Kto sa ešte hýbal toho  zastrelili priamo na mieste. Takto prešli peši 800 km. Nemeckí dôstojníci a mladí nemeckí vojaci, ledva 16 roční, tiež z posledných síl utekali pred Sovietskou armádou, ktorá postupne obsadzovala  nemecké mestá a dediny. Nevedel  kde idú a či túto poslednú pešiu túru zvládne. Bol vychudnutý na kosť. Čakal už len na to, že odpadne a nastane koniec. Štvrtého mája 1945
ich oslobodila  od nemeckého týrania 9. americká armáda.

Bol definitívny koniec a 5. mája 1945 bol ošetrený a urgentne prevezený do poľnej nemocnice v Gietelde. 9. mája 1945 ho pre veľmi vážny zdravotný stav a podvýživu  americkí vojaci  previezli  bezvládneho do mestskej nemocnice v Drutte, kde bol až do 8. júna 1945.

Politický väzeň Anton Babony sa vydáva na spiatočnú cestu do rodného kraja so železnou ceduľkou, na ktorej je vyrazené: Stalag. VIII C 102814. Má podlomené zdravie, choré ľadviny, reumu, zoslabené srdce a  vychudnuté telo. Kráča pevne, pomaly a isto. Vidí výsledky hrôz 2. svetovej vojny. Vidí napáchané zverstva, ktoré zanechali rany na duši. Vidí uplakané ženy, ktoré sa dozvedajú, že ich manželia sa nikdy nevrátia. Ešte netušil, že jeho rodičia dostali list  v ktorom im oznámili, že ich syn Anton Babony zomrel v apríli 1945. Nie všetkým jeho priateľom osud doprial, aby sa vrátili pod rodné Tatry. Vrátili sa iba  Gejza Tesár, Gustáv Kheller, Pavol Kovaľ, Bukovina a Jozef Slivovský z Prešova. Do  Popradu išiel pešo a túžba za domovom mu dodávala silu.  Išiel pomaly, ale plný nádeje. Nefungovali železnice, cesty a mestá boli rozbité.  Bol odkázaný na milosť dobrosrdečných ľudí a na samotnú prírodu. Domov do Popradu dorazil koncom júla  vychudnutý s váhou 48 kg, zavšivavený, chorý a  s podlomeným zdravím. Doma sa od matky dozvedel, že na jeho manželku Františku bol vydaný zatykač, pretože šila odev a padáky pre partizánov a počúvala ruskú stanicu „Hviezda“. Po varovaní architektom Jozefom Šašinkom a  pánom Malým zobrala do plachty rádio, batoh a v noci odišla z bytu u pána Šašinku, kde bývali v domčeku vo dvore a utiekla pred nemeckými dôstojníkmi, ktorí ju už na základe udania a zatykača začali hľadať. Ukryla sa v maštali u svojich rodičov v Hrabušiciach, ktorým povedala, že je na ňu vyhlásený zatykač. Našťastie ju tam žandár Gašparovič a Hummaj spolu s Gestapom nenašli. Mala šťastie, neobjavili ju. Takto tam bola ukrytá skoro celú zimu následkom čoho vážne ochorela. Rodičia pre ňu hľadali  pomoc, ale každý sa bál. Iba lekárnik jej posielal mastičky a liečiteľka-bylinkárka zo Spišského Štiavnika jej posielala rôzne čaje. Keďže jej bolo oznámené, že jej manžel Anton Babony padol po ukončení 2. svetovej vojny ostala pri rodičoch.

Tak ako v každej rozprávke víťazí dobro nad zlom aj na Antona Babonyho sa konečne usmialo šťastie.  Zúfalí a nešťastní rodičia a manželka, ktorí ho už oplakali ako mŕtveho,  zažili  neopísateľný pocit šťastia z jeho neočakávaného návratu.
Pomaly sa zotavil a už koncom augusta začína pracovať ako policajt v Poprade. Opäť sa začína venovať ľadovému hokeju, kde dosahuje ďalšie  výborné športové výsledky. V auguste  1946  sa mu narodil prvý syn Anton.  Žiaľ šťastie netrvalo dlho a tiene minulosti zasahujú opäť do života účastníka boja za národné oslobodenie a slovenského partizána Antona Babonyho, ktorý veľa vedel o minulosti mnohých, ktorí po vojne prevrátili kabáty.  Tak ako po novembri 1989 sa štruktúry ŠtB, VKR a KGB infiltrovali do novovznikajúcich strán a hnutí,  viaceré archívne dokumenty ako akcia s krycím názvom „Vampír“ potvrdzujú, že aj arizátori a prisluhovači  vojnového Slovenského štátu, HG, či UŠB sa infiltrovali do obnovených štruktúr Československej republiky.  Anton Babony, ktorý mal súrodencov v USA a Kanade  a na slobodu sa dostal vďaka americkej armáde, „nevoňal“ ani nastupujúcim komunistom, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v záznamoch Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov sa o ňom nič neuvádza, napriek tomu, že bol vyznamenaný za účasť v národnooslobodzovacom odboji priamo prezidentom republiky.

Začal  dostávať  anonymné vyhrážky a hrozili mu zabitím, čo viedlo k tomu, že sa v čase nástupu komunistov rozhodol odísť z postu mestského policajta a ísť pracovať  do podniku Inštalatér v Poprade.

V roku 1949 sa mu narodila dcéra Aurélia, v roku 1953 dcéra Mária a v roku 1957  dvojčatá Peter a Pavol. Až do roku 1953 bol aktívnym hráčom za HC- Tatry, potom bol československým hokejovým rozhodcom I. triedy, neskôr slovenským rozhodcom I. triedy v ľadovom hokeji. V  roku 1953 odchádza pracovať  do Tatravagónky a s podlomeným zdravím  naďalej statočne živí a stará sa o svoju rodinu.
V roku 1965, vyčerpaný z prepracovania, prvého mája dostáva infarkt a mozgovú cievnu príhodu a znova začína bojovať  o život. Už nikdy sa nevrátil k milovanému športu a   svojej práci. Ostáva invalidom a v roku 1972 po dlhoročnom zdravotnom trápení 17. februára 1972 zomiera.

Epilóg

Je rok 1996, pred bráničkou domu Babonyovcov zastáva auto a neznámy človek vyhľadáva Antona Babonyho. Bol to Ing. Ladislav Lysák DrSc., ktorý doniesol malú knižku vernosti vojaka Babonyho a pár fotografii, ktoré mu chcel odovzdať. Vtedy sa  rodina dozvedela o jeho šľachetných skutkoch, ktoré opísala Lýdia Šarajevskaja Vasiljevna z malej obce Šamrajevky. Písala, že v ich obci je veľká pamätná tabuľa, kde medzi hrdinami je uvedené aj meno  Antona Babonyho, ktorý sa pričinil o záchranu mnohých ruských ľudí pred smrťou. Bola to náhoda, alebo osud? Ladislav Lysák  hľadal svojho brata a práve tam sa stretol s Lýdiou Šarajevskou. Pomáhal mu aj brat Jána Nálepku.

Prostredníctvom  Ladislava Lysáka  sa rodina dozvedela, že profesorka  Lýdia Šarajevskaja mu povedala, že  Anton Babony bol partizánom  v Sovietskom zväze. Bolo veľkou škodou, že sa  tohto zadosťučinenia už nedožil.

Je absurditou doby a pocitom krivdy, s ktorým sa rodina Antona Babonyho nikdy nezmierila,  že napriek svedectvám troch priamych svedkov, mu  neuznali pre I. kategóriu ťažkú dobu prežitú v koncentračných táboroch kedy bol  politickým väzňom. Neuznali mu ani dobu nutného liečenia, čo mu bolo mu počas života veľmi ľúto. Jeho dcéra Aurélia Čarnoká preto začala pátrať po skutočnej pravde a zháňať dokumenty a dôkazy. Úsilie bolo márne, pretože hoci mu v roku 1967 Federálne ministerstvo národnej obrany v Prahe síce priznalo, že bol zajatec, ale napriek tomu bol zaradený len do III. kategórie. Kto urobil chybu? Všetky dokumenty a potrebné doklady  Anton Babony osobne doručil na OV SZPB v Poprade, ktorý dokumenty preveroval.  Pani Čarnoká  uvádza, že jej otec  predložil dostatok dokumentov a  svedectiev  potrebných podľa zákona č. 255/ 46 Sb.  Bol riadnym členom SZPB v Poprade od ukončenia 2. svetovej vojny až do svojej smrti.  Veľa veci sa  údajne stratilo a v časopise  Bojovník z roku 2010  sa v článku s názvom Väzeň z Popradu uvádza, že oblastný výbor SZPB v Poprade o ňom nemá nijaké záznamy. Až v roku 2003 sa nečakane  v ich poštovej schránke objavila veľká obálka s fotografiami a preukazom člena SZPB v ktorom bolo uvedené,  Anton Babony, účastník SNP a politický väzeň. Žeby sa v niekom pohlo svedomie?

Ostali len nezodpovedané otázky, pretože veľa  dokumentov Antona Babonyho sa rodine už nevrátilo  a  tak ostali iba trpké spomienky na vojnu, ktoré odovzdal svojim deťom so slovami, aby všetko v živote robili preto, aby už vojna nikdy nebola.

František Bednár

Videa z odhalenia a dokumenty poskytnuté dcérou Antona Babonyho sú uverejnené na webovej stránke združenia.

http://www.szcpv.org/16/odhalenie.html