Slovensko očami bývalého politického väzňa

Vyhlásenie Svetového združenia bývalých politických väzňov k 49. výročiu okupácie Československa 21. augusta 1968 a výzva  občanom Slovenska, aby si prišli 21. augusta 2017 o 14. 00 hod. na námestí  v Poprade, protestom proti novodobým okupantom a výzvou politikom k návratu k ľudskosti,  pripomenúť augustové udalosti a uctiť jeho  obete.

Popradský pamätník venovaný obetiam okupácie z roku 1968, je žiaľ na Slovensku stále jediný so štatistikou obetí.  Civilizované národy si uctievajú svoje obete, my sa však k tejto časti našej histórie staviame macošský a uctievame si skôr obete cudzie.

Toto smutné výročie na Slovensku, na rozdiel od Českej republiky, nie je ani len pamätným dňom, za čo by sme sa mali hanbiť. Mnohí sa nazdávajú, že ak sa nepríjemným udalostiam v histórii našej krajiny vyhneme nebudú sa nás viac týkať.

Stále však platí, že ak sa nedokážeme poučiť z vlastnej minulosti  dopúšťame sa opäť rovnakých chýb, ktorých následky ponesú opäť obyčajní ľudia.   Pripomeňme si preto, že Husákov normalizačný režim označil pokus o socializmus s ľudskou tvárou Alexandra Dubčeka za kontrarevolúciu. Tak ako nebola žiadúca ľudská tvár systému rovnako nebola žiadúca pre Brežnevov režim ani neutralita bývalého Československa, za ktorú občania vtedy podpisovali petície.  Najväčšou tragédiou augusta 1968 bolo, že nás zradili vlastní spojenci a Západ nás obetoval  rovnako ako v Mníchove v roku 1938. Tak ako sa už nikdy neobnovili hranice Československa spred Mníchovskej zrady, pretože po porážke Nacistického Nemecka Beneš daroval  Podkarpatskú rus Stalinovi ako vojnovú korisť spolu s tisícmi našich občanov, ktorí skončili ako otroci v Gulagoch, rovnako ani po zamatovom prevrate v Novembri 1989  sa nenašiel žiadny politik, ktorý by sa usiloval o spoločenský systém s ľudskou tvárou a nezávislosť, ktorá by priniesla skutočný prospech všetkým občanom. Hoci neutralita  bola nežiaduca aj pre Západ, nikto by si už nedovolil tak ako Brežnev poslať do Československa tanky.

Pripomeňme si, že po porážke nacistického Nemecka sa bývalé Československo  po dohode víťazných mocností USA, ZSSR a Veľkej Británie na Jalte a Postupimi dostalo do sféry Sovietskeho vplyvu. Medzi dvoma svetovými vojnami patrilo medzi 10 priemyselne najvyspelejších štátov sveta. Len za odpad z uránovej rudy, nám Amerika ponúkala výstavbu diaľnice od Ašu až po Čiernu nad Tisou. Paradoxne dnes nemáme diaľnicu ešte ani z Bratislavy do Košíc. Aj to je následok odmietnutia Marshallovho plánu, ktorý z porazeného Nemecka urobil ekonomickú veľmoc a z občanov Slovenska gastarbeitrov.  Ešte v roku 1966 bolo Československo ekonomicky na úrovni Rakúska.  S nástupom Alexandra Dubčeka do funkcie generálneho tajomníka KSČ nastalo po slatinských represiách z 50. rokov v Československu obdobie uvoľnenia. Reforma komunistického režimu a socializmus s ľudskou tvárou boli však neprijateľné  pre moskovské vedenie skostnateného neostalinistu Brežneva, ktorý vydal príkaz  potlačiť, za pomoci pozývacieho listu domácich zradcov a kolaborantov na čele s Vasiľom Biľakom a Gustávom Husákom, reformu a poľudštenie komunistického systému aj za cenu ľudských obetí a porušenia medzinárodných dohovorov.

V noci z 20 na 21. augusta 1968   prepadli Československo vojská Varšavskej zmluvy,  (Zväzu sovietskych socialistických republík, Poľskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky a  Bulharskej ľudovej republiky), ktoré  obsadili bývalú Československú socialistickú republiku.

Vojenská invázia bola najväčšou ozbrojenou akciou v Európe od konca druhej svetovej vojny. Invázie do Československa pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, dve výsadkové) a jedna letecká armáda. Intervenčným jednotkám v počte približne 700.000 vojakov s 800 lietadlami, 6300 tankami a 2000 delami a raketami velil generál J. G. Pavlovskij. Na Operácii Dunaj sa nezúčastnilo vojsko Rumunskej socialistickej republiky – RSR, ktoré bolo v tom čase tiež súčasťou Varšavskej zmluvy.

V meste Poprad, na námestí, dňa 21. augusta 1968 o 13,00 hod, vojaci sovietskych vojsk, nachádzajúci sa na tankoch č.622 a 638, spustili streľbu do protestujúcich občanov. Pri streľbe bol guľkou sovietskych vojakov  usmrtený Jozef BONK, rodák z Hôrky, v tom čase iba 19-ročný. Pri obsadzovaní mesta Poprad okupačnými vojskami bolo ťažko zranených 6 osôb, ľahko zranených 8 osôb. Medzi nimi aj  deti vo veku od 11 rokov.

Sovietske okupačné vojská, ktoré mali byť v našej krajine len dočasne odišli až po podpise dohody v Moskve 26. februára 1990. Verejnosť to prijala ako samozrejmosť a málokto tušil, že rokovania predtým viackrát takmer skrachovali. V ten deň sa smerom k východnej hranici pohli prvé vlaky s  vojenskou technikou. Počet sovietskych vojakov, ich rodinných príslušníkov a bojovej techniky sa dnes môže zdať prekvapujúci. 73 a pol tisíca vojakov, 18 a pol tisíca dôstojníkov, 44 340 príbuzných. 1120 tankov, 103 lietadiel, 173 vrtuľníkov, takmer sto ton munície a ďalšia technika.

Namiesto ľudskej tváre a spravodlivejšieho systému, našu krajinu po odchode Sovietskych vojsk však ovládli iní okupanti, finančná oligarchia z radov prisluhovačov komunistického režimu, Štátnej bezpečnosti a ich potomkov.

Títo vymenili  lásku na večné veky k Sovietskemu  zväzu za večnú lásku k  svojim majetkom a blahobytu, ktorý si vybudovali na úkor biedy vlastných občanov. Pre nich ostal 21. august 1968 aj naďalej výkričníkom na ich svedomí.

Títo okupanti namiesto uniforiem majú značkové obleky a luxusné hodinky a namiesto vojakov a tankov  ovládajú všetky tzv. štandardné  politické strany z ktorých si urobili svoje eseročky.

Títo okupanti už do protestujúcich ľudí nemusia strieľať,  pretože ich môžu ekonomicky likvidovať žalobami skorumpovaných právnikov, prokuratúrou, justíciou  a exekúciami.

Títo okupanti sa nám dnes drzo a arogantne vysmievajú zo svojich luxusných rezidencií. Podarilo sa im ľudí znechutiť a zmanipulovať až do takej miery, že obete týchto okupantov, či už sú to tisíce tzv. sociálnych samovrážd alebo tisíce obetí tzv. odvrátiteľnej úmrtnosti, čiže ľudí, ktorí by nezomreli v nemocniciach  keby sa nerozkrádali peniaze v zdravotníctve, považujú za súčasť nevyhnutných ekonomických reforiem.

Ak sa im podarí nás úplne znechutiť a budeme rezignovane prijímať všetko čo si voči nám dovolia, pripravíme tým o dôstojný život nielen seba ale aj naše deti, ktoré nám to nikdy neodpustia. Dnes nám títo okupanti zvýšili vek odchodu do dôchodku a za problém považujú, že starí ľudia žijú dlhšie, zajtra nám, ak príde ďalšia z ekonomických kríz, ktoré sa v pravidelných cykloch opakujú, znížia dôchodky a zvýšia dane.

Títo okupanti už dosiahli, že sa augustové udalosti začali interpretovať účelovo   nielen  bývalými prisluhovačmi komunistického režimu ale aj ľuďmi, ktorí sú sklamaní  zo súčasného vývoja a nástupu tvrdého a bezohľadného systému, ktorý nemá nič spoločné so skutočným demokratickým a právnym štátom.

Z úst oklamaných a frustrovaných ľudí často počuť, že keby neprišli vojská Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968, nezamestnanosť, chudoba, sociálne samovraždy, zlikvidované poľnohospodárstvo, rozpredané strategické  podniky a sprivatizovaná voda, to všetko by prišlo už vtedy.

Skúsme si odpovedať úprimne. Situácia v roku 1968 bola úplne iná ako  v roku 1989, kedy sa začali rozpadávať  všetky postkomunistické štáty a dnes socializmus neexistuje už ani v Rusku Číne. Nezabudnime, že Slovensko rozkradli politici národnosti Slovenskej!

Hlavným dôvodom prečo by sa v roku 1968 nestalo to čo v roku 1989, bola ale morálna kvalita politikov a ľudí v riadiacich funkciách v čase „Pražskej jari“.  

Československo  stratilo najkvalitnejších ľudí v dvoch vlnách emigrácie. Prvá bola po februári 1948, kedy  tisíce  vzdelaných ľudí muselo pred hrozbou popravy alebo väzenia emigrovať do cudziny, kde tvorili  hodnoty v prospech cudzích  štátov.

Po vpáde armád Varšavského paktu emigrovalo vyše 400 000 občanov, medzi ktorými bolo veľa kvalifikovaných odborníkov.  Po normalizácii nastal morálny úpadok celej spoločnosti, ktorého následky nesieme dodnes.

Politici ako Dubček, a ďalší, ktorí boli obľúbení ako nikdy predtým a nikdy potom, a ktorí ľudí skutočne aj zastupovali, by si nikdy nedovolili budovať svoj osobný blahobyt na úkor biedy vlastných občanov, nikdy by nedopustili, aby Slovensko ovládli oligarchovia prepojení s justičnými a konkurznými mafiami, nikdy by nedopustili milióny exekúcii najmä dôchodcov, nikdy by nedopustili, aby ľudia umierali zamrznutí na uliciach a nikdy by nedopustili, aby boli zo zúfalstva  doháňaní k sociálnym samovraždám.

Preto by sme nemali zabúdať na odkaz 21. augusta a dať súčasnému politickému systému ľudskú tvár.  Aby to bolo vôbec možné musíme oslobodiť Slovensko od politickej mafie. Budeme mať k tomu príležitosť vo voľbách do VÚC, na rok v komunálnych voľbách a napokon vo voľbách no národne rady. Ak si pozorne pozriete volebné programy politických strán, určite tam nájdete aj stranu, ktorá chce Slovensko zbaviť týchto novodobých ekonomických okupantov.

Z úcty k obetiam 21. augusta 1968 a ľuďom, ktorí boli ochotní za spravodlivejšiu spoločnosť obetovať aj svoj život, je našou morálnou povinnosťou, aby sme na nich  nikdy nezabudli.

Česť ich pamiatke !