Slovensko po 17. novembri 1989

V roku 2010 Svetové združenie bývalých Československých politických väzňov, ktoré zastupuje najviac členov z radov násilne odvlečených do sovietskych pracovných táborov a ich príbuzných na Slovensku,   zaslalo výzvu Ústavu Pamäti národa, Slovenskému historickému ústavu SAV a Slovenskému historickému ústavu Matice slovenskej, aby si plnili svoju povinnosť a venovali sa výskumu deportácii našich občanov do pracovných táborov v bývalom Sovietskom zväze rovnako dôsledne ako SNP a deportáciám židovského obyvateľstva zo Slovenska v období II. sv. vojny. Výzva bola uverejnená na našej webovej stránkezdruženia pod názvom  Koľko našich občanov bolo násilne odvlečených NKVD?

Ako informovali viaceré média ako aj Ústav pamäti národa, 26. apríla 2017 sa v priestoroch Vzdelávacieho centra Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici uskutočnila prezentácia  dosiahnutých výsledkov osemročného výskumu o Slovákoch v zajateckých táboroch NKVD v rokoch 1939-1956, ktorý ukončilo Múzeum SNP a rovnako bol ukončený projekt OZ Krásny Spiš s názvom „Lepšie neskoro ako nikdy“, ktorý prebiehal od roku 2015 súbežne s archívnym výskumom.

Naše združenie a jeho členovia privítali, že naša výzva nebola zbytočná a rovnako sme privítali ústretový prístup Ruskej federácie, ktorá umožnila sprístupnenie archívov a ich prevoz na Slovensko.

S poľutovaním sme však prijali  spôsob akým bol výskum tohto temného obdobia našej histórie a zločinov Stalinizmu prezentovaný  verejnosti.  Verejnosť sa dozvedela len to, že v priebehu tohto výskumu sa ukázalo, že sa v Ruskom štátnom vojenskom archíve (archív RGVA) nachádza niekoľko tisíc záznamov obyvateľov bývalého Československa, ktorí prešli systémom GUPVI (Hlavná správa vojenských zajatcov a internovaných). Systém fungoval nezávisle na u nás známom systéme GULAG.  O niekoľkých tisícov verejnosť a príbuzní násilne odvlečených vedeli ešte pred začatím tohto výskumu. Odbor rehabilitácii  vydal  6973 rozhodnutí podľa zákona o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií zo dňa 11. júla 1991 č. 319/1991 Zb., ktorým priznal odškodnenie oprávneným osobám, teda civilom, ktorí neboli vojakmi Slovenskej a Maďarskej armády.

V našej výzve sme uvádzali, že M.S. Ďurica vo svojej knihe Dejiny Slovenska a Slovákov sa odvoláva na fakty a údaje priamo z obdobia rokov 1944-1945, konkrétne aj na výpoveď Dr. Jozefa Mikulu pred kongresovým výborom USA v ktorej sa uvádza, že iba v prvom mesiaci po obsadení Sovieti odvliekli 38 000 Slovákov. NKVD spolu so sov. vojskom na našom území robili „očisťovacie“ akcie: Od októbra 1944 do júna 1945 takto deportovali do ZSSR 40 000 až 60 000 slovenských občanov .
JUDr. Dárius Rusnák ktorý túto otázku študoval v Moskve zistil, že v archívoch NKVD je evidovaných 69 000 občanov zo Slovenska zajatých na Slovensku a odvlečených do ZSSR /1944-1945/
Vladimír Bystrov vo svoje publikácii –Únosy československých občanů do Sovětského svazu http://www.szcpv.org/10/unosy.pdf  hovorí o 60 až 120 000 občanoch odvezených zo Slovenska.

Pýtame sa preto, kto má záujem, aby sa slovenská verejnosť a príbuzní odvlečených do pracovných táborov nedozvedeli koľko našich občanov skončilo v stalinských koncentračných táboroch a koľkí tam našli svoju smrť a koľko to je niekoľkotisíc záznamov? 
O zistených počtoch sa totiž mohol dozvedieť len ten,  kto sa zúčastnil 26. apríla na prezentácii výskumov alebo od zamestnancov ÚPN. Na webovej stránke Múzea http://www.muzeumsnp.sk/kalendar-podujati/ však o tom nenájdete ani  zmienku. Márne by ste hľadali aj video z prezentácie.

Skutočne sa potvrdilo, že údaje o počte deportovaných sa zhodujú s údajmi JUDr. Dariusa Rusnáka. Ruská federácia sprístupnila 38 000 záznamov a ďalších 40 000 sa pripravuje.  Teda sa jedná o vyše 70 000 občanov z ktorých sa  tisíce domov už nevrátili a ich príbuzní ani nevedia kde sú ich telesné pozostatky. 

Svetové združenie bývalých politických väzňov, zastupujúce v prevažnej miere obete stalinských represií, v mene týchto obetí vyslovuje nesúhlas zo spôsobom akým sa verejnosti prezentujú údaje o temnom období stalinizmu, ktorému sa neprikladá náležitý význam, čoho dôsledkom je  absencia tohto obdobia na školách v učebných osnovách a v konečnom dôsledku aj nárast extrémizmu a nostalgie za totalitnými režimami, či už fašizmu alebo komunizmu, medzi ktorými bola vždy tenká čiara.

Naša organizácia v súčasnosti pripravuje žiadosť adresovanú prezidentovi Ruskej federácie Vladimírovi Putinovi s požiadavkou poskytnutia finančného odškodnenia priamym príbuzným násilne odvlečených do pracovných táborov v bývalom Sovietskom zväze, ako prejavu dobrej vôle a hrubou čiarou za týmito zločinmi, keďže zákon prijatý v Ruskej federácii sa vzťahoval len na občanov Ruskej federácie.

František Bednár